Svojich démonov nemáš preto, aby ťa ničili! Raz nastane deň, keď ťa budú chrániť.

Bože, ako veľmi sme naučení schovávať to, kým naozaj sme.

Ako veľmi sme naučení predstierať, že sa v našom vnútri vlastne nič nedeje.

Ako veľmi sme naučení hrať seba samých, aby sme boli prijatí.

A ako veľmi sa bojíme pozrieť do oči pravde, ktorú ukrývame v sebe.

Každý z nás má rany.

Každý z nás má strachy a obavy. Kopec pochybnosti o sebe, o živote. Ale navonok sa tvárime, že sme v pohode.

Klasická otázka: „Ako sa máš?“ A tvoja odpoveď? „Vieš, čo...v pohode.“

Naozaj je to tak?

Nestiahlo sa ti hrdlo pri odpovedi? Alebo si možno uhla pohľadom. Alebo známe stiahnutie v žalúdku. A možno by si sa najradšej iba stratila.

Prečo?

Bojíš sa byť videná? Bola by si odmietnutá?

Alebo často utekáš do práce, aby si vypla dotieravé myšlienky.

Alebo neznášaš tráviť čas osamote, aby si necítila ten tupý pocit vo svojom vnútri, ktorý ťa zožiera.

Toto sú momenty, kedy sa hlásia „naši démoni“ o slovo. Strach, smútok, zlosť, frustrácia, panika, pochybnosti, hanba, vína,...

Tá predstava pozrieť sa im do očí a cítiť ich je desivá. Možno paralyzujúca. Ale nie je náhodou desivejšie to, že by ťa prenasledovali celý život?

Hnev možno v tebe kričí tam, kde si sa naučila mlčať, či potlačiť seba.

Úzkosť možno drží telo v strehu, lebo kedysi si sa necítila bezpečne.

Hanba často vzniká vo chvíli, keď nadobudneš pocit, že taká, aká si, nebudeš milovaná.

Pochybnosti o sebe kričia, keď si sa veľmi skoro naučila, že lásku si musíš zaslúžiť.

Strach zo zlyhania prehlúši tvoje sny, lebo si sa naučila, že chyba je zlyhanie.

Iba si sadni alebo ľahni, keď sa ozve tvoj démon a pozvi ho na rozhovor. Niekedy stačí povedať: „Som tu, vidím ťa.“ A strach sa zrazu ukľudní. Pýtaj sa ho, čo ti prišiel povedať. Možno sa dozvieš, že za tým hnevom je ukryté opakované porušenie tvojich hraníc. Iba počúvaj a precíť. Neutekaj od seba.

Tvoji démoni sú možno nie príjemnou, ale priamou cestou k sebe. Do svojho tela. Do svojho vnútra.

A vieš, ako to býva v rozprávke?

Princezná démona nezabije. Áno, zo začiatku sa ho bojí, ale nájde odvahu. A priblíži sa k nemu. Pomaly, opatrne ho spoznáva. Krok po kroku. Ostane pri ňom dostatočne dlho na to, až zistí, že pod jeho revom je bolesť. A démon sa necháva spoznať. Lebo nech je akokoľvek desivý, túži byť videný ako každý jeden z nás.

A ako to už býva, spolu zachránia kráľovstvo. Démon už nebojuje proti princeznej, ale po jej boku. Jeho sila sa stáva jej silou. A keď je to potrebné, princezná neváha použiť silu démona na ochranu toho, na čom záleží.

Pamätaj, že pod každým zranením je ukrytý poklad – tvoja vlastná sila.

A je len na tebe, kedy sa odhodláš pozrieť démonovi do očí, aby si svoju silu získala späť.

S láskou Januľa