Čo sa stane, keď sa staneš ženou, ktorou si kedysi túžila byť? Možno si to ani nevšimneš.

Možno si to ani nevšimneš.

Kedysi si mala problém ozvať sa.

Nepostavila si sa za seba.

Povedala si áno, aj keď v tebe bolo jasné nie

Prispôsobila si sa, aby si nebola na obtiaž.

Vyhovela si ostatným, akoby by tvoje potreby neboli dôležité.

Pokračovala si, aj keď si bola vyčerpaná.

Kedysi dávno si si myslela, že vďaka tomuto ťa možno ľudia príjmu.

Ale neprijali. Nebrali ohľad. A takmer nič z toho sa ti nevrátilo. Práve naopak. Ľudia to začali brať ako samozrejmosť. A chceli toho viac.

Ty si niekde v tom celom procese začala tušiť, že toto cesta nebude.

A tak si sa začala meniť. Postupne. Pomaly. Po malých krokoch. Niekedy boli tak malé a zdanlivo bezvýznamné, že si mala pocit, že táto cesta tvojej zmeny nemá význam.

Aj tak si pokračovala. Lebo ostať na mieste ti nedávalo zmysel.

Roky plynuli.

Vnútorne si sa vytešovala z každej malej zmeny. Aj keď možno v realite sa toho až tak veľa neudialo.

Vnímala si to ako ďalší dielik do puzzle.

Tak si sa začala sústreďovať na tie malé dieliky, že si stratila prehľad o tom, v akom stave je celý obraz.

A možno si ani jasný obraz nemala. Iba si vedela, že v pôvodnom nastavení už fungovať nemôžeš.

A možno to bolo aj fajn. Lebo keď si zvládla malý krok, hneď si svoju pozornosť obrátila k objaveniu ďalšieho malého dieliku.

Lenže časom sa dieliky postupne prestali objavovať. Potom nastal pokoj.

A tebe začal byť ten pokoj mierne podozrivý.

Zrazu ten vzorec neustáleho objavovania a menenia malých vzorcov správania, ktoré ti neslúžili (dieliky), nebol využitý.

Už nebol potrebný.

A ty si nevedela, čo sa deje.

Akoby si na chvíľu stratila smer.

Už nebolo čo hľadať.

Už nebolo čo objavovať.

Už nebolo čo meniť.

Všetko "zrazu" akoby fungovalo. V ľahkosti. A zároveň nefungovalo to staré.

A tak si v sebe začala pátrať. Čo sa deje?

Odkiaľ sa vzal ten pokoj?

Odkiaľ sa vzalo to prázdno?

Čo sa zmenilo, že "zrazu"nemám potrebu niečo opravovať?

Akoby sa rozplynul cieľ.

A teba to ťahalo "len byť" s tým, čo máš tu a teraz.

Zvláštny pocit, že?

Akoby si už nemusela vynakladať energiu na svoju existenciu.

Akoby zrazu život začal tebou pretekať.

A ty si "zrazu" bola tou, ktorou si sa celé roky stávala. Už si ju žila. A ani si si to nevšimla.

Lebo prejavom zmeny nemusí byť to, čo robíš. Ale práve naopak. Čo už robiť nemusíš.

Januľa 🌷